Dnes som bola behať a rozmýšľala som nad svojim telom. Že mu málo ďakujem, tlačím naň a nepočúvam ho. Pred pol rokom som začala trochu viac športovať a ozvali sa postupne členky, kolena, kĺby a platničky. Neberiem to ako stopku, ale ako poučenie, že sa treba počúvať. Tak som dnes svojmu telu poďakovala. Za to že ma celý život nesie a nenechalo ma nikdy v štichu.
Poďakovala som hlave, že je v poriadku (okrem pár dní keď mám PMS) a rozmýšľa tak ako rozmýšľa aj keď sa to niektorým nepáči.
Rukám že viac-menej (niekedy viac, niekedy menej) do čoho sa pustia, to sa podarí.
Nohám že ma nesú kam potrebujem a ešte ma nezradili ani v hlbokom lese bez signálu, kam chodím, keď potrebujem vyvetrať tú hlavu.
Prsiam že odkojili 3 deti.
Bruchu ktoré 27 mesiacov môjho života nosilo nové životy.
Bokom za ktorými sa ešte občas niekto obzrie.
Baby (a možno aj chlapi aj keď neviem či nejaký z vás do konca tieto riadky čítal, možno len vďaka zmienkam o prsiach a bokoch):
Niekedy sa tak ničíme a pochybujeme o sebe. Vieme vymenovať 20 vecí, ktoré sa nám na sebe nepáčia a máme problém povedať 3, ktoré na sebe milujeme. A pritom sme to jediné, čo máme. Ničiť sa treba len kým sa vyplavujú endorfíny (napríklad šport, sex...) ale ďalej už to nie je dobre.
Majte sa radi, objímte dnes samých seba (naozaj alebo metaforicky) a počúvajte sa.
Čauko
M.