Život nie je rozprávka. Ani ten môj. Naopak, občas sa skôr zdal ako slušný horor, romantická dráma, čierna komédia a niekedy zas ako nekonečná telenovela. Scenár som si napísala sama, aj s celým castingom, obsadením a všetkými zápletkami. Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedna zakliate dievča. Neprišiel však žiadny princ na bielom koni, ani udatný rytier, ani spanilé knieža či iný záchranca, ktorý by ju vyslobodil a odklial. Som dreamer, ale neverím na happy endy. Občas sa nechám unášať fantáziou, ale moja zdatnosť v spochybňovaní všetkého a všetkých mi prináša hojnú mieru rácia, ktorou uhasím všetky surreálne sny. Nečakám šťastné konce, kde spolu žili šťastne až kým nepomreli. Radikálnymi zmenami ani rozvodom sa život nekončí, ale ani nezačína. Veci nie sú čiernobiele.
Dlho som si myslela, že v tomto príbehu som účinkujúca. Herečka. Myslela som si, že musím hrať podľa scenára, ktorý niekto pre mňa napísal. Zvrat nastal, keď som pochopila, že moja rola nie je účinkovať, ale režírovať. Niekedy sa tak necháme uniesť svojimi osudmi, že zabudneme, že ten život, vlastne máme celý čas v rukách my sami. Prispôsobíme sa okoliu, zvykneme si na stereotyp, zakoreníme sa na miestach, vo vzťahoch a situáciách, ktoré sú nám známe, ako-tak znesiteľné a jednoduché. Zabudneme na to, že fakt, že v nich sme, neznamená, že z nich už nikdy nemusíme vyjsť.
Cítime sa akoby sme boli v zamknutej klietke, ale pritom kľúčik od nej máme celý čas vo vrecku len my sami. Opustenie klietky a prvý vzlet nebude jednoduchý. Za ten čas v obmedzenom priestore s limitovanými možnosťami sme možno zabudli lietať. Ale je to v nás. Je to v tebe. Máš krídla. Možno sú slabšie, jemnejšie a krehkejšie ako boli predtým, ale pri prvom, hoci neohrabanom vzlietnutí si spomenieš, na čo ich máš. Vtáky nemajú byť v klietke a ľudia nemajú byť vo väzení. Ani vo väzení vzťahov, väzení vlastnej hlavy, ani vo väzení názorov druhých ľudí.
Z mojej knihy. Kapitola “O happy endoch alebo o kľúčiku od klietky”
